Samantha Vérant
Príbeh Sedem listov z Paríža sú memoáre Američanky Samanthy, ktorá našla lásku u cudzinca v Paríži.
Mladá, devätnásť ročná Samantha sa spolu s najlepšou priateľkou vybrala na poznávací výlet po Európe, kde popri monumentálnych budovách, úžasnom jedle a znamenitom víne spoznala aj hriešne sexi, krásneho a inteligentného vedca Jean-Luca. Hoci spolu strávili iba jeden deň, tieto chvíle v nich oboch zanechali čosi silnejšie, ako len krátky výletný románik.
„Prosím, nemysli si, že je pre mňa jednoduché vyjadriť svoje city na papier, ale keď Tvoje srdce niekoho potrebuje, nie je dobré to skrývať. Možno si myslíš, že je príliš skoro, aby som Ti vyznal lásku. Možno si to myslí aj väčšina ľudí, ale mňa ostatní nezaujímajú, pretože robím len to, čo musím.“
Po návrate domov, čakalo Samanthu sedem nádherných milostných listov, ktoré by, po ich prečítaní, chytili za srdce a od šťastia a samej lásky, rozplakali každú ženu. Mňa teda za srdce chytili určite. Cítiť z nich vášeň, odhodlanie a lásku.
„Niekedy maličkosti zmenia náš život silou hurikánu. Nevieš, ako sa to stalo, ani prečo, ale je to tak. Rád píšem, keď cítim, ako mi srdce pri každom slove bije vášňou.“
Napriek citom, z ktorých sa Jean-Luc v listoch vyznal, Samantha neodpovedala ani na jede. Poznačená minulosťou a ranami od svojho biologického otca, od kedy ju a jej mamu opustil, bála sa zamilovať. Mala strach, že ak ju opustil jej vlastný otec, urobí to aj iný chlap. Odložila preto Jean-Lucove listy a tie ostali založené ďalších dvadsať rokov.
„S Tebou cítim niečo iné, veľmi silné. Ťahalo ma to k Tebe od prvej sekundy, čo som Ťa videl. Naozaj chcem byť pre Teba jedinečným človekom, ktorý naplní všetky Tvoje túžby.“
Prešlo dvadsať rokov a jediné, čo Samantha mala, bolo skrachované manželstvo, dlhy a slzy v očiach. Po rozhovore s priateľkou, našla Jean-Lucove listy, dookola ich čítala a rozhodla sa, že mu na nich, konečne odpovie. Keď už nič, zaslúži si aspoň ospravedlnenie. Na kamarátkino odporúčanie si založila blog, v ktorom všetko opísala a prekopírovala Jean-Lucove listy, hoci nie doslovne. Boli príliš krásne a osobné, aby ich čítal ktokoľvek.
Nevedela, čo čakať, no láska vie byť čarovná a nevyspytateľná. Jean-Luc ospravedlnenie prijal a ich láska sa napriek diaľke a dvadsiatim rokom obnoví tak, ako kedysi.
„Možno to súvisí s výrazom, že „láska ti dáva krídla“ – mám skúsiť lietať? Môžem Ti písať hodiny a hodiny, aby sme dobehli ten čas, čo sme spolu nestrávili.“
„Ale niečo v mojom vnútri ma nahovára, aby som Ti písal, pretože keď človek cíti niečo také neskutočné, ako ja k Tebe, musí to povedať.“
Láska je zázračný cit a Jean-Luc dáva Sam každým dňom, každým emailom a každým telefonátom, stále viac a viac najavo, ako ju ľúbi. Vždy ju ľúbil. Hoci mal iné ženy a dokonca má dve malé deti, nikdy to nebolo ono. Myslím si, že to bolo práve kvôli láske, ktorú k Sam cítil a stále cíti. Bol to len jeden deň. Jeden deň pred dvadsiatimi rokmi a napriek tomu to stačilo a medzi nimi sa vytvorilo puto, ktoré žiadne odlúčenie, ani žiadne problémy na svete nezničia. Znie to možno ako rozprávka. Mne samej to tak sprvu prišlo. Ako čosi nereálne. Čosi, čo možno zažijú princezné v knihách pre deti, alebo hlavné hrdinky romantických filmov. Ale napriek tomu, ako to všetko znie, môže to byť reálne. Pretože láska, tá skutočná láska, prekoná všetky polená, ktoré Vám život hodí pod nohy.
„Niekedy sa pozerám na hviezdy a premýšľam, či sa ligocú, alebo to v nich len vidím spomienku na Teba. Ak sa pozrieš na oblohu, zbadáš na nej hviezdy – a možno sa v tom istom čase budem pozerať aj ja.“
Zistila to aj Samantha. Napriek všetkým starostiam, ťažkostiam a obavám, že sa všetko jedného dňa pokazí, našla svoje šťastie, svoju rozprávku vo Francúzku, po boku Jean-Luca, jeho dvoch roztomilých detí, ktoré tak ľúbil a o ktoré sa príkladne staral a ona si ich tiež hneď zamilovala. S podporou svojej rodiny, ale aj tej Jean-Lucovej, ktorú pri nespočetných návštevách Francúzka postupne spoznávala, prežívala tú najkrajšiu etapu svojho života.
„Ale možno máš pravdu. Na tom už nezáleží. Taký je život. Už Ti nebudem písať, ak to nebudeš chcieť.“
Možno, ak by sa neodlúčili, ak by Samantha z Francúzka neodišla, alebo ak by odpísala na čo i len jeden jediný list skôr, žiadne rozprávkové šťastie ich čakať nemuselo. Kto vie.
Hovorí sa, že na niektoré veci, treba jednoducho iba čas. V tomto prípade, to platilo stopercentne.
Príbeh Samanthy a Jean-Luca vám všetkým vrelo odporúčam. Hlavne tým, ktorý stále veria na rozprávky a na „žili šťastne, až do smrti.“
