Ty, do ktorého som sa zamilovala

Silvia Wagenhoffer

Takže ….. ty, do ktorého som sa zamilovala. Chlap, ktorý mi učaroval tou najstaršou a najsilnejšou mágiou. Láskou.

Hlavou mi víri množstvo myšlienok, vecí, ktoré by som ti chcela povedať, … bože a koľko toho by som ti chcela povedať … no jediné, čo zo seba dostanem je jednoduché ahoj.
Jednoduché krátke slovo. Pozdrav, ktorý každý deň zopakuješ niekoľko krát a ani si to neuvedomuješ. Slovo, ktoré považujeme za samozrejmé a úplne bežné.
To isté ahoj, ktoré som ti už tisíc krát napísala, no tých istých tisíc krát aj zmazala skôr, ako som stlačila odoslať.
Čo si to so mnou urobil?
Nikdy pred tým, pre mňa nebolo problémom ozvať sa ti aj po dlhšom čase, no dnes … ja neviem.

Dnes je to akési iné. Všetko je nejaké iné a ja som tiež iná. Zmenila som sa. Ty si ma zmenil, hoci si preto nič neurobil. Zmenila ma láska, ktorú k tebe cítim. Už mi viac nestačí žiť ten „správny život“. Potrebujem viac.
Chcem viac a túžim potom, zažívať to s tebou.

Pri tebe sa cítim sama sebou. Pri tebe som skutočná. Šťastná.
Hoci nerobíme nič špeciálne len sedíme vedľa seba a prehodíme pár slov.
Aj vtedy, keď stojíš na druhej strane miestnosti a len sa na mňa zahľadíš.
Vtedy, keď sa smejeme na hlúpostiach a vtedy, keď ma na rozlúčku objímeš a pobozkáš na líca. Dokonca aj vtedy, keď sa na teba nedívam no viem, že si tam, pretože tvoju prítomnosť moje srdce zacíti.
Škoda len, že je tých chvíľ tak prekliate málo.

Povedz, čo mám urobiť, aby sa to zmenilo? Ako mám napraviť chyby, ktoré som spravila? Ako mám vrátiť chvíle, ktoré som nevyužila?
V mysli si prehrávam, každú jednu minútu, ktorú sme spolu prežili, od kedy ťa poznám. Každá chvíľa a každá situácia sa mi prehráva pred očami ako film. Ako spomalený záber môjho vlastného života.

Už nevládzem presviedčať samú seba, že to, čo k tebe cítim nie je skutočné, že je to len pobláznenie, pretože nie je. Ani z ďaleka nie. Príliš to bolí na to, aby to nebola pravda.

Vieš, niekedy, keď sme spolu cítim, akoby sme sa ocitli v nejakej malej bubline, kde nik iný nemá prístup. Bubline, od ktorej kľúč máme iba my dvaja.
A práve vo chvíli, keď nadobúdam pocit, že sa ti naša malá bublina šťastia začína páčiť, zrazu praskne. Akoby švihnutím prútika medzi nás padne múr a všetko je to preč.

Nenechaj múr, ktorý medzi nami vznikol, aby nás nadobro rozdelil.
Prosím nezahadzuj ten kľúč. Ja ten svoj stále mám a myslím, že nech sa už v našich životoch práve teraz deje čokoľvek, spolu by sme to mohli prekonať. Napraviť to, na čo sme kedysi odvahu nemali.
Mohli by sme byť spolu skutočne šťastný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *