Vianočná spomienka

Silvia Wagenhoffer

Znova je to tu. Prišiel večer. Ďalší v poradí. Povedz, koľko ich takýchto ešte bude?. Znova sedím na gauči sama, so svojimi myšlienkami. Len ja a moje trápenie. Vonku je tma a chlad, izbu mi osvetľujú iba malé vianočne svetielka, ktoré po čase, strácajú na sile. A nejak podobne sa práve teraz cítim.

Bojím sa. Mám strach, že sa príliš často spolieham na malé svetielko nádeje, tvojej lásky ku mne, a že tak, ako to vianočné, aj toto začne časom zhasínať. Nádeje, že by si ma mohol ľúbiť.
Nie. Tá nádej nepominie preto, že ťa prestanem milovať. Len sa obávam, že sa mi vzdiališ ešte viac a moja láska už na teba viac nedosiahne.

Aby som utíšila tok mojich myšlienok, pustím si film a dúfam, že ma jeho dej pohltí natoľko, že na teba aspoň na malú chvíľu nebudem myslieť.
Ako to však býva a úprimne, začínam mať pocit, že v mojom prípade sa to začína stávať pravidlom, všetko je presne naopak.

Pri scéne, kde sa hlavný hrdinovia prechádzajú zasneženým mestom, všade navôkol cítiť atmosféru Vianoc, smejú sa a malé snehové vločky im začnú padať na hlavu, spomeniem si na teba.
Áno, teraz to už viem. Vybrať film so sekcie Vianočné a zároveň romantické, bola blbosť. No je neskoro.
Film pokračuje a ja mám namiesto neho pred očami ten jeden zimný, decembrový, predvianočný večer. Keď sme sa s priateľmi vybrali do mesta. Rovnako zasneženého, s atmosférou Vianoc a úsmevom na tvári. Pili sme varené víno a ja som prvý krát ochutnala pečené gaštany. Ty si tvrdil, že nie sú vôbec dobré a ja som si v duchu povedala, že to vyskúšam a vyvrátim ti to. Čo predsa môže byť na nich zlé? Nič z toho som našťastie nepovedala nahlas, pretože si mal pravdu.
A koniec koncov, ani neviem, prečo som to chcela urobiť. Nemala som v pláne sa s tebou hádať, ani s tebou cielene nesúhlasiť. Vtedy som to neriešila, no dnes, keď tak nad tým premýšľam, pravdepodobne moje srdce už vtedy cítilo to, čo som ja ešte nevedela, alebo som si to len nechcela priznať. Možno som len podvedome hľadala dôvody, prečo by som nemala cítiť to, čo cítim.
Jasné, s odstupom času vidím, aká je to hlúposť, no vtedy … bola som o čosi mladšia, nevyzretá, so srdcom, ktoré si nevedelo poradiť s novými pocitmi.
Napriek zmeteniu, ktoré ma v tej chvíli z časti ovládlo, pamätám si slová, ktoré si povedal, gestá, ktoré si urobil. Pamätám si na tvoj úsmev v tej chvíli. Bol taký … ani neviem … iný.

Pamätám aj na moment, keď sme sa na chvíľu od našich priateľov oddelili, o čomsi sa rozprávali a ty si s úsmevom podotkol, že som silná, slobodná a nezávislá žena. Vtedy som sa na tom smiala, no dnes … ver mi, že by som ňou chcela byť. Ak si to v ten okamih myslel vážne, ak si ma tak skutočne videl, obávam sa, že dnes by si bol zo mňa sklamaný.

Pamätám si na ten večer, ako by bol včera, hoci to už bolo veľmi dávno.

Keď nad tým tak uvažujem, pamätám si každé jedno naše stretnutie. Ukladajú sa mi v spomienkach na teba, akoby boli zapísané v denníku, na ktorý pero a papier nepotrebuješ.
Nechcem zabudnúť ani na jednu z tých chvíľ, kedy som ťa aspoň na okamih mohla vidieť, hovoriť s tebou, smiať sa a zahľadieť sa ti do očí. Na chvíle, keď som sa pri tebe cítila šťastná.
Nechcem, aby sa z týchto, pre mňa krásnych spomienok, raz stali smutné. Už len tá predstava ma desí.

Kdesi som počula, že smútok je láska, ktorá nemá kam ísť.
A tak z celého srdca dúfam, že si moja láska nájde cestu k tebe, pretože už viac nevládzem byť smutná. Až taká silná nie som.
Tak prijmi moju lásku. Ak ju nebudeš schopný opätovať, pochopím to, no nenechaj ma byť ďalej smutnou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *