Linda
Hovorí sa, že ak vám život ponúkne citróny, urobte z nich limonádu. No čo v prípade, že je to tá najhoršia a najtrpkejšia limonáda, akú ste kedy ochutnali?
Zistenie, že ma môj priateľ podvádza, bolo ako zlý sen. Dobre. Vedela som, že Boris je sukničkár. Vedela som aj to, že sa náš vzťah nezačal láskou na prvý pohľad. Niekde v kútiku som však dúfala, že ma ľúbi a že mu budem stáť za to, aby sa zmenil.
Čo ma v ten deň ale zabolelo oveľa viac, bola zrada najlepšej priateľky.
S Viky sme sa poznali od detstva, hrávali sa na ihriskách, spolu preplakali prvé nešťastné lásky a na vysokej škole zažili tie najlepšie zážitky. Nájsť si spoločný podnájom nám prišlo ako samozrejmosť. Bola pre mňa sestrou, ktorú som nikdy nemala. Až do dnes. Nájsť svoju najlepšiu priateľku ležať nahú v objatí vášho chlapa? Nie. Toto teda len tak ľahko nerozdýcham.
A tak som, v jednej krátkej chvíli, prišla o chlapa, priateľku a dokonca aj strechu nad hlavou.
Nemohla som v tom byte stráviť už ani jediný deň. Pobalila som si svojich pár vecí a vrátila sa k rodičom.
Cítila som sa ublížená, podvedená. A tak padlo, možno unáhlené, rozhodnutie. V najbližšej dobe nechcem mať so žiadnym chlapom nič spoločné. Ďalšiu bolesť by som asi ťažko zvládla.
Toľko v skratke k môjmu životu.
Prešlo niekoľko dní. Nechcela som sa ďalej trápiť, no nebolo to jednoduché. Možno to niekomu môže prísť zvláštne, no netrápila som sa pre Borisa. A možno som ho ani neľúbila tak veľmi, ako som si nahovárala. Trápila som sa pre Viky. Prišla som o človeka, ktorý pri mne vždy stál, ktorý mi bol ako rodina. O svoju spriaznenú dušu. Aby som prišla na iné myšlienky, naplno som sa zamestnala prácou. Stala sa mojim útočiskom.
Pracujem, ako recepčná. Stretávam sa denne s množstvom ľudí, ktorí mi často krát rozpovedia svoje príbehy, alebo si chcú len tak na chvíľu pokecať. Je to oslobodzujúce nezaoberať sa večne len svojím životom.
Ako sa však vraví, keď sa kazí, tak už poriadne. Majitelia hotela, v ktorom pracujem sú vo vysokých stratách a hádajte, ako ich chcú vyriešiť. Správne. Idú prepustiť niekoľko zamestnancov a keďže u nich, nanešťastie, pracujem najkratšie, som jednou z nich. Super.
Už ma tu nedržalo nič. Je čas, pohnúť sa ďalej a zmeniť svoj život.
Po hodinách prezerania pracovných ponúk a zasielania životopisov, ma jedna zvlášť zaujala. Šlo o agentúru s názvom Wern and Young , ktorá organizuje firemné večierky a oslavy od výzdoby, cez pohostenie, hudbu. A ako bonus ponúkajú aj aranžérske služby pre mnoho spoločností v hlavnom meste. S organizovaním rôznych podujatí skúsenosti mám, hoci nie profesijne, za skúšku nič nedám. Poslala som im svoj životopis a pre dnešok hľadanie práce uzavrela.
Prešlo pár dní. Jedno ráno, len čo som otvorila emailovú schránku, ostala som šokovaná. Z Wern and Young ma pozvali na pohovor. Má to byť o tri dni a požadujú ukážku nápadov na rôzne druhy akcií. Vianočný večierok, okrúhle výročie spoločnosti a ako bonus, návrh na vianočnú výzdobu menšieho penziónu. Mala som strach z toho, ako to celé dopadne, no zároveň som sa nesmierne tešila. Nechcela som nechať nič na náhodu, preto som sa rozhodla odísť z domu skôr. Hneď, som si zarezervovala izbu v malom penzióne neďaleko centra. Na druhý deň som si zbalila pár vecí, naložila ich do auta a vybrala sa v ústrety novým možnostiam.
Tak a som tu. V novom meste, kde nikoho nepoznám som sa rozhodla skúsiť zabojovať o svoj nový začiatok. Najprv si však potrebujem prevetrať hlavu. Prechádzka po pasáži popri rieke a k tomu dobrá kniha mi prišlo ako celkom fajn nápad.
Zastala som pri brehu rieky, neďaleko malého móla a začítala sa do knihy. Príbeh ma do deja vtiahol natoľko, že som si ani neuvedomila, že už nestojím pri móle opretá o zábradlie, namiesto toho som sa začala pomaly prechádzať. Precitla som až vtedy, keď ma zastavil náraz do vysokého, pevného a … ó môj bože … nesmierne sexy chlapa.
Ako inak. Moja občasná nešikovnosť ku mne opäť privítala a kniha mi spadla z rúk. Fešák, do ktorého som vrazila sa po ňu načiahol, zodvihol, obzrel si obálku a s prekrásnym úsmevom na tvári skonštatoval.
„Romantika? … Mala by si sa vrátiť späť na zem, inak je možné, že narazíš do niekoho ďalšieho.“
Rýchlo som sa spamätala a vzala si svoju knihu.
„Ďakujem a prepáč.“
Začervenala som sa. A ako sa poznám, nebolo to len jemné pýrenie. Určite som bola červená ako paradajka. Hanbila som sa ako pes.
„Nič sa nestalo. … inak, volám sa Daniel.“
„Linda.“
„Veľmi rád som ťa spoznal, Linda.“
Daniel sa na mňa ešte raz usmial a odišiel. Hoci viem, že ten krásny úsmev a jamky v lícach neznámeho Daniela si budem asi ešte nejakú tú chvíľu pamätať, nezabudla som však ani na dohodu, ktorú som uzavrela sama so sebou. … Žiadny chlapi. … Teda dočasne. Musím sa sústrediť na to, aby ma prijali do novej práce a zamerať sa na kariéru. Je na čase.
Druhý deň ráno.
Stála som pred budovou, kde sídli firma, ktorá mohla naštartovať môj nový život. Ach, prečo som sa len nevyspala lepšie? Ako mám zabojovať o miesto, keď sa cítim ako mátoha? Dúfam len, že tak aj nevyzerám. Po tom, ako som včera narazila do nového neznámeho, som bola celý večer myšlienkami úplne inde. Musím sa spamätať. Bola to predsa len krátka chvíľa a už ho aj tak nikdy neuvidím. Kašlem na to. Musím sa sústrediť.
Mala som už iba desať minút, premýšľaniu o hlúpostiach som tak musela dať urýchlene stopku.
Keď som vyšla výťahom na dvanáste poschodie, presklenej budovy v centre mesta, bola som milo prekvapená. Neviem prečo, no čakala som sterilné prostredie. Bolo to však presne naopak. Všetko tu bolo útulné, presvetlené, dvere na všetkých kanceláriách boli pootvárané, čo vo mne vyvolalo dojem, že sú tu všetci priateľský a dôverujú si. Už prvý dojem vás nabáda k myšlienke, že toto je presne to miesto, kde chcete tráviť väčšinu svojich dní.
„Slečna Cooperová?“
Oslovila ma mladá žena s jemný, nežným hláskom. Ak ma príjmu, myslím, že sa mi bude páčiť.
„Áno, to som ja.“
„Moje meno je Nataly. Nech sa páči. Pán Wern a pani Wernová Vás už očakávajú.“
Pani Wernová? Takže vzťahy na pracovisku tu nie sú zakázané. … Nie, že by ma to malo zaujímať, ale je to dobré vedieť. Nech mám už zásadu, akú chcem, človek nikdy nevie, kedy motyka vystrelí.
Čosi som si o spoločnosti naštudovala. Vlastnili ju 39 ročný Jonathan Wern a 36 ročný Daniel Young. Dvaja kamaráti z vysokej školy, ktorý našli dieru na trhu a spolu založili úspešnú eventovú agentúru. Toľko k informáciám o ich živote. Nič viac o nich na nete nenájdete. Dokonca aj fotky majú, podľa mňa, ešte z čias začiatkov vysokej školy. Teda, nie žeby som to vedela posúdiť ale keď som zbadala Jonathana a v rýchlosti si v hlave prebehla fotky, ktoré som našla, nedokázala by som ho priradiť asi ani k jednej z nich. Možno keby som sa veľmi posnažila.
V každom prípade. Kancelária, do ktorej ma Nataly zaviedla, bola síce o kúsok menej útulná ako spoločné priestory, no stále veľmi krásna. Tmavý nábytok, svetlé doplnky a dokonalý výhľad na mesto.
„Jonathan, Sandra. Prišla slečna Cooperová.“
Jonathan mi šiel naproti a úsmevom na perách mi podal ruku.
„Vítam Vás, slečna Cooperová. Rád Vás poznávam. Volám sa Jonathan. Dovoľte, aby som Vám predstavil moju manželku Sandru. Má na starosti kontakt s klientmi a to, aby na akciách, ktoré organizujeme, prebiehalo všetko bez najmenších problémov. Ospravedlňujem sa, že tu nie je aj môj spoločník, no má neodkladné pracovné povinnosti.“
„Dobrý deň. Potešenie je na mojej strane. A nemáte sa za čo ospravedlňovať. Ako ste vraveli, je predsa dôležité, aby všetko klaplo ako má.“
Bože, čo to do mňa vošlo? Čo to rozprávam? Som tu päť minút a už mi idú ústa rýchlejšie ako hlava. Možno je to tím, že sa pri týchto ľuďoch cítim tak uvoľnene, prirodzene. Všetok stres zo mňa opadol a ja som mala pocit, ako by som ich poznala už dlho.
„Prepáčte. Neviem čo to do mňa vošlo. Väčšinou najprv porozmýšľam než niečo poviem.“
„To je v poriadku slečna Cooperová. U nás máme radi ľudí, ktorý na rovinu povedia, čo si myslia. Myslím, že by ste k nám mohli zapadnúť.“
Pfú. Našťastie sa necítil urazene, čo som bola nesmierne rada. Dokonca… dobre som počula? Mohla by som k nim zapadnúť? Žeby to skutočne mohlo vyjsť? … Prosím, prosím. Páči sa mi tu stále viac a viac.
„Slečna Cooperová pozrite. Poviem Vám pravdu. Nebol som si istý, či vás zavolať na pohovor, nakoľko nemáte oficiálnu prax v tejto oblasti. Uviedli ste však organizovanie akcii vo voľnom čase. To a pocit mojej ženy, že by ste mohli byť pre nás prínosom ma presvedčilo. Ak Vám to vyhovuje, prejdeme si pár vecí a položím Vám pár otázok.“
Celé to trvalo asi hodinu. Rozprávali sme sa o mojom doterajšom pracovnom živote, o škole o akciách, ktoré som už pomáhala organizovať. Predstavil mi pár návrhov na výzdobu, fotky miestností a ja som mala aspoň približne povedať, ako by som si to predstavovala.
Tá hodina zbehla ako voda. Ani som sa nenazdala a bolo po pohovore. Musím priznať, že som bola so sebou spokojná. Dúfala som, že by ma mohli prijať, no to, čo sa stalo hneď po tom som nepredpokladala ani vo sne.
„Slečna Cooperová. Viem, že sme Vás zavolali na pohovor, na inú pozíciu, no čo by ste povedali na to, ak by ste nastúpili na miesto mojej manželky? Ako ste si už určite všimli Sandra je tehotná. O mesiac odchádza na materskú dovolenku a ja by som bol veľmi rád, ak by ste prijali jej miesto. Za ten mesiac by ste spolupracovali, všetko sa naučili a potom nastúpili naplno namiesto nej.“
Neverila som vlastným ušiam. Bola to veľmi dobrá ponuka a bola by som riadne hlúpa, ak by som to neprijala. Samozrejme, že tú prácu chcem.
„Ďakujem Vám za dôveru pán Werne. Veľmi rada budem pre Vás pracovať a určite Vás nesklamem.“
„Tak teda spíšeme zmluvu a začnete v pondelok. … A volajte ma prosím Jonathan.“
„Linda.“
Tak a bolo to. Z neba mi do rúk spadla práca, po ktorej by túžilo veľa ľudí a ja som bola odhodlaná svoju príležitosť naplno využiť.
Šťastná, s úsmevom na perách som otvorila dvere budovy. Zahľadená, vo svojich vlastných predstavách, som narazila do chlapíka idúceho oproti. Pre boha, len dúfam, že sa mu nič nestalo.
„Prepáčte. Nechcela som. Nevidela som Vás.“
Keď som sa poriadne zadívala, zbadala som tvár toho chlapa. Bol to ten istý muž, do ktorého som vrazila včera. Daniel. To snáď nie je pravda. Ako sa mi toto mohlo stať? Naraziť dva dni po sebe do toho istého človeka.
„Linda? … Mala by si vážne začať dávať pozor a dívať sa okolo seba. Raz vrazíš do niekoho slabšieho a ublížiš mu.“
On si ma pamätá? No super. Dúfala som, že na mňa zabudol presne vo chvíli, ako odišiel. Toto sa môže naozaj stať iba mne.
„Nehnevaj sa. Práve som dostala super prácu a nejak som sa stratila vo vlastných myšlienkach.“
Bože. Linda. Načo mu to všetko vešiaš na nos. Hovorila som si sama pre seba. Ale nie vážne. Načo mu to vykladám? Musím odtiaľto vypadnúť. Dúfam, že tu na niekoho iba čaká. Keby tu pracoval, prepadnem sa od hanbi.
„Gratulujem. Tak to sa možno ešte stretneme. Ale ak do mňa znova vrazíš, dlhuješ mi kávu.“
„Pevne verím, že sa to nestane. Teda to vrazenie, nie tá káva.“
Čo to zase do pekla rozprávam. Musím odtiaľ zmiznúť.
„Musím už ísť, tak … ahoj.“
„Ahoj Linda.“ Usmial sa Daniel. „Rád som ťa znova videl.“
Ušla som, len sa tak za mnou zaprášilo. Veľmi som sa hanbila. Ako sa mi to mohlo stať? Už druhý krát? A prečo práve do neho? Neviem prečo, ale čosi ma na tom chlapovi priťahovalo. Bolo na ňom niečo, čo ma nútilo myslieť na neho po zvyšok dňa. … Super. Už len toto mi chýbalo. Namotať sa na chlapa, ktorého som videla dvakrát a aj to som zo seba urobila totálnu hlupaňu.
Našťastie ho už znova nestretnem. Nemôžem. Až také náhody sa predsa v živote nedejú nikomu. Nahovárala som si niečo, čomu som chcela uveriť a čo mi pomôže zbaviť sa toho zvláštneho pocitu, ktorý mi prechádzal telom. Bolo to však márne. Keď som si večer ľahla do postele a sklopila zrak, pred očami som mala jediné. Krásnu tvár chlapa, s dokonalým úsmevom, jasnými modrými očami, hustými tmavými vlasmi a neskutočne sexi hlasom. Tvár chlapa, ktorý si o mne musí myslieť, že som totálny blázon. Tvár Daniela.
… pokračovanie nabudúce …
