Daniel
Sandra mala pravdu. Vážne by som si mal zaobstarať diár. Meškám už na ďalšie obchodné stretnutie. Ach … snáď si za tých pár minút spoluprácu s nami nerozmyslia. Za posledné obdobie bolo takýchto pracovných schôdzok viac, ako obvykle. Naša spoločnosť sa rozbiehala stále rýchlejšie. Klienti pribúdali a mňa aj Jonathana to nesmierne tešilo.
Keď však Sandra otehotnela vedeli sme, že na určitý čas prídeme o najlepšieho človeka. To, aký mala neskutočný cit pre detail bolo priam ohromujúce. Videla maličkosti aj na miestach, ktoré by iný prehliadli. Ako sa blížil termín Sandrinho odchodu, museli sme za ňu nájsť náhradu. Nedalo sa čakať donekonečna. Jednu vec, ktorú skutočne nemám rád, sú pohovory. A je jedno, na ktorej strane stola práve sedíte. Našťastie túto časť si Jon a Sandra vzali výlučne na svoje plecia a ja som sa zatiaľ naháňal za klientmi.
Konečne som dorazil … teda vlastne skôr dobehol … na pasáž pri rieke, kde som sa mal, v jednej z kaviarní, stretnúť s novým potenciálnym klientom. Ten chlapík zastupuje jednu z najväčších IT firiem v meste. Tento biznis jednoducho musí vyjsť. Už som skoro tam a meškám iba päť minút. To je predsa ešte prijateľné, no nie?
Keď tu zrazu … čo to do čerta … vážne by mali ľudia začať dávať pozor. Hlavne takýto nežne vyzerajúci ľudia s ohnivými hustými vlasmi, krásnymi modrými očami a prenikavým pohľadom. Práve do mňa vrazila tá na pohľad najzaujímavejšia žena, akú som kedy videl. Všimol som si ako jej kniha vyletela z rúk. Natiahol som sa, že ju zodvihnem. Aspoň uvidím, čo číta. Knihu som ale nepoznal, hoci som si obzrel z oboch strán, nič mi nehovorila, rozhodol som sa však, že to skúsim s témou lásky. Žena ako ona na to vyzerá.
„Romantika? … Mala by si sa vrátiť späť na zem, inak je možné, že narazíš do niekoho ďalšieho.“
Dobre. Uznávam. Toto nebolo najgalantnejšie. Ona však len sklopila hlavu vzala knihu a červeň sa jej rozliala po lícach. Bolo to rozkošné. Prisahám, že jej to na kráse iba pridalo.
„Ďakujem a prepáč.“
Nechcel som, aby sa cítila previnilo. Jediné, čo na jej krásnej tvári chcem vidieť, je jej úsmev.
„Nič sa nestalo. … inak, volám sa Daniel.“
„Linda.“
Usmiala sa a mne to na teraz muselo stačiť. Vážne som sa ponáhľal a svoje meškanie som práve predĺžil o niekoľko ďalších minút. Doriti. Dúfam len, že tam ešte budú.
„Veľmi rád som ťa spoznal, Linda.“
Nerozumiem tomu. Nikdy sa mi nič podobné nestalo, no v tej chvíli som nechcel odísť. Najradšej by som sa s ňou zarozprával, pozval ju na kávu, čokoľvek, len môcť ostať v jej blízkosti. Linda bola okúzľujúca. Ešte hodnú chvíľu som ju nevedel dostať z hlavy von.
Keď som večer prišiel domov, nalial som si pohár whisky a rozhodol sa vyčistiť si hlavu. Nerobiť nič, iba sedieť na terase, dívať sa na mesto a na nič nemyslieť. Posledné dni boli náročnejšie, ako som predpokladal a ja som aspoň na okamih potreboval nič neriešiť. Iba byť. Ako som sa s pohárikom v ruke díval na panorámu večerného mesta plného svetiel, spomenul som si na ňu. Znova. Od kedy do mňa Linda vrazila, nedokázal som ju vypustiť z hlavy. Iba matne si spomínam, o čom presne som sa na stretnutí s klientom zhováral. Viem, že sme sa dohodli na spolupráci s podmienkami vyhovujúcimi pre obe strany, no tam to začína aj končí. Zvyšok mojej mysle zaplnila ona. Jej vlnité ryšavé vlasy, ktoré jej voľne padali na ramená. Jasne modré oči, z ktorých nedokážete spustiť zrak. Sladkú vôňu kokosového šampónu z jej vlasov sa mi ešte do teraz nepodarilo dostať z nosa preč.
Kopol som svoj pohár whisky do seba, ako by to bola voda. Musím na ňu prestať myslieť. Veď aká je pravdepodobnosť, že ju stretnem znova? Mohol by som ju skúsiť vyhľadať, no … nie, to je hlúposť. Okrem toho ako vyzerá a okrem toho, že sa vola Linda o nej predsa nič neviem. To, ako vonia a to, akú knihu práve číta mi v hľadaní nepomôže a koniec koncov, aj tak na niečo také teraz nemám čas. Nestíham poriadne ani to, čo musím. Ženy budú musieť nejaký čas počkať. Dokonca aj tie, ktoré sa mi dostali jedným stretnutím do hlavy.
Na druhý deň ma od skorého rána zamestnávalo množstvo pracovných telefonátov a stretnutí. Nestihol som ísť ešte ani do kancelárie. Budem sa tam však musieť zastaviť a pozhovárať sa s Jonathanom.
Vystúpil som z auta pred budovou, kde sídli naša spoločnosť. Už som bol skoro pri dverách, keď tu do mňa ktosi narazil. Bože. Môže sa toto stať niekomu dva dni po sebe? Bude toto naozaj ten „deň blbec“?
„Prepáčte. Nechcela som. Nevidela som Vás.“
Už, už som sa chcel osopiť na ženskú, nech dáva láskavo pozor, no keď som sa jej zadíval do tváre …
„Linda? … Mala by si vážne začať dávať pozor a dívať sa okolo seba. Raz vrazíš do niekoho slabšieho a ublížiš mu.“
Vyzerala šokovane. Alebo skôr prekvapene, no keď som chcel znova začať hovoriť, rozrozprávala sa a ja som to nechal tak.
„Nehnevaj sa. Práve som dostala super prácu a nejak som sa stratila vo vlastných myšlienkach.“
Prácu? Tu? Takže ju budem môcť častejšie stretávať? Dnešný deň možno nakoniec nebude až taký zlý.
„Gratulujem. Tak to sa možno ešte stretneme. Ale ak do mňa znova vrazíš, dlhuješ mi kávu.“
„Pevne verím, že sa to nestane. Teda to vrazenie, nie tá káva.“
Super. Takže kávu neodmietla. Pomyslel som si, že je to dobrý začiatok.
„Musím už ísť, tak … ahoj.“
Ten úsmev, ktorý mala na perách, bolo to najkrajšie, čo som doteraz videl. Fakt. Nepreháňam.
„Ahoj Linda.“ Úsmev som jej opätoval. „Rád som ťa znova videl.“
So stále rovnakým úsmevom som vošiel do kancelárie a vybral som sa rovno za Jonathanom. Za posledné dva dni toho bol dosť čo prediskutovať. Sadol som si do kresla oproti nemu, kývol mu na pozdrav a čakal kým dotelefonuje. A na mojej tvári stále rovnaký úsmev. Popravde, ani som si to veľmi neuvedomoval, až do chvíle, kým sa na mňa Jonathan zvláštne nezadíval.
„Ale, ale. Vyhral si v športke, či čo?“
„Niečo také.“ Odvetil som.
A z časti to aj bola pravda. Linda dokázala, aby som sa cítil spokojne už iba tým, že bola. Oba razy, čo do mňa vrazila, ma už iba jej prítomnosť upokojila. Aspoň na malú chvíľu zahnala nervozitu posledných dní.
„Dobre Daniel, chápem. Nebudem to z teba ťahať. Mám novinku, ktorá ťa poteší. Pohovorom, ktorým sa tak vyhýbaš je na čas koniec. Dnes tu bola veľmi schopná a príjemná žena. Prijali sme ju. Volá sa Linda Cooperová. Sandra ju do všetkého zaučí a my sa môžeme ďalej venovať novým klientom.“
Boli to dobré správy. Jonathanovi som plne dôveroval a ak on tvrdí, že tá nová je schopná, nemal som obavy. Ale počkať. V tej chvíli mi čosi napadlo.
„Ako si hovoril, že sa to volá?“
„Linda Cooperová. Budeš s ňou spokojný, neboj sa.“
„Nie o to nejde. Verím ti, iba že … nemala v životopise priloženú fotografiu? Ako vyzerá?“
Mohol som očakávať, že to Jonathan pochopí úplne inak, no v tej chvíli to bolo to posledné, na čo som myslel.
„Vážne Daniel? Takto si chceš nájsť ženu? Keď si chcel vidieť všetky uchádzačky, mal si tu byť.“
„Bože nie. Ide o to, že som včera spoznal jedno úžasné dievča a pred chvíľou som ju stretol znova, vonku pred budovou. Volá sa Linda. Spomenula, že práve dostala prácu. Len mi napadlo … no … či to náhodou nemôže byť ona. Neviem, ako sa volá priezviskom. Jediné, čo viem je, že má ryšavé vlasy, modré oči a je asi tak stredne vysoká.“
Jonathan otvoril zásuvku a podal mi fialový obal. Bolo v ňom spísaných niekoľko návrhov na zorganizovanie akcií rôzneho typu a pár návrhov na vianočnú výzdobu. Rýchlo som to prebehol očami, no musím uznať, že boli zaujímavé. Hneď pod nimi som našiel životopis s malou fotografiou navrchu. Skoro mi zabehlo. Bola to ona. Spoznal by som ju kdekoľvek. Bola to Linda.
Možno som to nemal robiť … teda, určite som to nemal robiť, no nedokázal som si pomôcť. Vybral som ten malý kúsok krásy z obalu a odkráčal do svojej kancelárie. Díval som sa na Lindinu fotografiu a hlavou mi prebleslo niekoľko myšlienok.
Naozaj bude pre nás pracovať? Skutočne ju budem vídať každý jeden deň? Nebudem klamať. Vedomie, že budem môcť svoju záhadnú neznámu spoznať, ma tešila.
Znova som sa zadíval na Lindinu fotografiu a založil si ju do peňaženky.
„V pondelok sa znova stretneme.“ Povedal som si sám pre seba.
Tentoraz už hádam do nikoho nevrazí. Vážne by si mohla ublížiť. Tá žena je ako tornádo. Z ničoho nič sa objaví a obráti vám život hore nohami.
… pokračovanie nabudúce …
