Linda
Hneď nasledujúce ráno som prehľadala všetky podnájmy v meste. Našla som útulný dvojizbák za rozumnú cenu a dokonca iba 10 minút pešo od centra. Nasťahovať som sa mohla už o dva dni a tak som neváhala a byt zobrala. Ešte v ten večer som šla naspäť k rodičom, pobalila si svojich pár vecí a hneď ráno sa vracala do mesta, v ktorom začínam svoj nový život.
Bol pondelok, asi pol šiestej ráno.
Už nejaký čas som bezcieľne hľadela do stropu nad mojou posteľou. Nedokázala som už viac zaspať. Čakal ma prvý deň v novej práci, bola som nervózna a vystresovaná. Čo ak niečo pokazím? Čo ak zbabrem čosi dôležité? Nikdy som kvôli práci nepocítila takýto pocit strachu, no táto bola odlišná. Záležalo mi na tom, aby to vyšlo oveľa viac ako kedykoľvek predtým. A aby toho nebolo málo, neustále sa mi vynárali myšlienky o Danielovi.
Potrebovala som sa dať trocha do normálu. Prečistiť hlavu, utriediť si myšlienky. Obliekla som si tepláky, obula tenisky a vybrala sa zabehať si. To mi pomôže. Je to taká moja istota. Ak mám z niečoho zmiešané pocity, som napätá či nervózna, idem si zabehať. Hudba zo slúchadiel znejúca v mojich ušiach a scenéria okolia, ktorá sa mi počas behu ponúka, mi pomáhajú. A ak by aj náhodou nie, aspoň robím niečo pre seba.
O necelé dve hodiny, po rannom behu, horúcej sprche, oblečená v úzkych čiernych nohaviciach, smaragdovo zelenej blúzke s odhalenými ramenami a obutá v mojich obľúbených čiernych lodičkách, som bola pripravená odštartovať novú etapu môjho života.
Neďaleko Wern and Young je malá kaviarnička. Mám ešte chvíľu čas a rýchle cappuccino so škoricou padne vhod. Je pre mňa balzamom na dušu a nakopne ma správnym smerom. Už po pár dúškoch teplého nápoja sa cítim spokojnejšie, odhodlanejšie a s téglikom v ruke sa svižnejším tempom uberám do práce. Už som spomínala, ako sa na svoju novú prácu teším? … Tesne pred vchodom som z kabelky vybrala zamestnaneckú kartu, ktorú mi vyhotovili ešte v ten istý deň, ako ma prijali. Nastúpila som do výťahu a už, už sa dvere zatvárali, keď ich ktosi zastavil nohou. Dvere sa otvorili dokorán a mne skoro zabehol dúšok kávy, ktorého som sa práve napila. Rovno pred očami som mala chlapa, ktorý mi posledných pár nocí nedá spávať. Muža, ktorého som videla dvakrát v živote a stačilo to na to, aby som na neho nedokázala zabudnúť.
„Ahoj Linda, rád ťa znova vidím.“
„Ahoj.“
A viac nič. Ostala som ticho a Daniel tiež.
Čo sa to so mnou doparoma deje? Vážne zo seba nič viac nedostanem? Ahoj?
Daniel sa oprel o stenu oproti mne, nič viac nepovedal, iba sa na mňa díval a ja som sa dívala na neho. Spaľoval ma pohľadom, skúmal ma svojimi nádhernými modrými očami. Premkol ma zvláštny pocit. V bruchu som cítila celý roj motýľov, ako štebocú svojimi krídlami. Začala som sa mierne ošívať a dúfala som, že si Daniel nevšimne, ako veľmi na mňa pôsobí už iba tým, že tu stojí.
Výťah zastal a dvere sa začali pomaly otvárať. Dvanáste poschodie. Konečne. Nie žeby mi bolo v Danielovej prítomnosti zle, to nie, nevedela som však, ako si mám všetko to napätie medzi nami vysvetliť, nevedela som, čo povedať, bola som rada, že sa vymaním z jeho intenzívneho pohľadu a budem môcť popremýšľať nad tým, čo sa to tu práve medzi nami odohralo. Alebo ešte lepšie, nebudem to vôbec riešiť. Mám predsa kopec iných starostí, nepotrebujem si pridávať ďalšie.
Veci sa však znova nevyvíjali tak, ako by som očakávala, či chcela. Chcela som sa Danielovi pozdraviť na rozlúčku, aspoň to snáď ešte zvládnem, on bol však rýchlejší.
„Tak Linda … vitaj vo Wern and Young. Teší ma, že spolu budeme môcť pracovať.“
Ostala som iba nemo stáť. Zase. Čo to práve povedal? Že spolu budeme pracovať? Počkať, ale ak sa volá Daniel, tak potom je to Daniel Young? … Nie, to nemôže byť pravda. Nemohol sa mi život behom pár dní ešte viac zamotať. Alebo, že by to nebola náhoda? Vedel od začiatku, kto som?
„To myslíš vážne? Celý čas si vedel, kto som, že spolu … teda ja pre teba … budem pracovať a nič si mi nepovedal?“
Vedomie, že ma klamal, ma nahnevalo. Hoci sme sa spolu vlastne ešte ani poriadne nerozprávali, brala som to ako podraz. Jeden z mnoha podrazov za posledných pár týždňov. Otočila som sa na opätku a mierila smerom do kancelárie, ktorá od dnešného dňa patrila mne. Vošla som do dverí, zložila kabelku na stôl, keď som na krku zacítila čísi dych. Vedela som, že je to Daniel a preto som sa donútila neotáčať sa, iba nehybne stáť a nechať ho rozprávať. Netušila som ako zareagujem, keď sa mu ocitnem tvárou v tvár na takú malú, teda skoro žiadnu vzdialenosť a nechcela som to riskovať. Dnes nie.
„Keď sme sa prví krát stretli, netušil som, kto si. Ani ten druhý raz nie. To, že u nás budeš pracovať som zistil až po tom druhom raze. Vravela si, že ideš z pohovoru pamätáš? No a ja som išiel akurát za Jonathanom. Až vtedy, keď som uvidel tvoju fotku v životopise som zistil, že si to ty. … Nemal som v úmysle ťa oklamať. Aký by som mal na to dôvod?“
To, čo hovoril, dávalo zmysel. Lenže ja som prežila už niekoľko podrazov a bolo pre mňa ťažké stopercentne veriť ľuďom. Musela som si však priznať, že teóriu o tom, ako ma Daniel klamal, som si vykonštruovala úplne zbytočne a neprávom. Otočila som sa tvárou k nemu, zadívala sa do jeho nebeských očí a v tej chvíli som s istotou vedela, že hovorí pravdu.
„Prepáč. Prehnala som to. Môžeme začať odznova? … Ahoj, ja som Linda.“
Danielovi sa zdvihli kútiky úst do chlapčenského úsmevu, ktorý mu zvýraznil jamky v lícach.
„Teší ma Linda. Ja som Daniel.“
Chytil ma za ruku, pobozkal na obe líca. Cítila som, ako mi červeň a horúčava stúpajú do tváre, v bruchu sa mi prebudil roj motýľov z výťahu, no tento krát, ako by sa stihli za ten krátky čas rozrásť. Daniel si na mňa zadíval, znova sa usmial, pustil mi ruku a elegantným krokom odišiel z mojej kancelárie. Ešte chvíľu som sa za ním dívala a keď som sa konečne spamätala, napadlo mi jediné.
Toto nebude vôbec, ale vôbec jednoduché.
… pokračovanie nabudúce …
