Silvia Wagenhoffer
Vravela som, že už listy písať nebudem?
Že moje ďalšie slová ti poviem priamo do očí?
Bože, ako veľmi som sa mýlila.
Bohužiaľ to však vyzerá tak, že to nie je to jediné, v čom som sa zmýlila.
Bojím sa vysloviť to nahlas, pretože nechcem, aby to bola pravda.
Nechcem si pripustiť, že som sa zmýlila práve v tebe.
Nikdy by som si nebola pomyslela, že to dopadne zrovna takto.
Silvia Wagenhoffer
Ak niekedy znova vyslovím tieto slová, bude to tebe do očí.
Pamätám si na ten deň, ako by bol včera, hoci to bolo niekoľko rokov dozadu.
Sedela som v kruhu svojich priateľov na oslave jedného z nich, keď som ho zrazu zbadala. Nebolo možné ho prehliadnuť. Aspoň pre mňa nie. Na prenikavý pohľad jeho modrých očí nikdy nezabudnem. Pamätám sa, ako som sa ho miestami snažila v dave ľudí znova nájsť s nádejou, že sa naše oči znova stretnú. Nevedela som, čo ma k tomu vedie a nedokázala som si vysvetliť neustálu potrebu vyhľadať jeho úsmev. … Tvoj úsmev.
Silvia Wagenhoffer
Neprejde deň, aby som si na teba nespomenula.
Je jedno, čo práve robím. Sú to tie najbežnejšie činnosti, ktoré mi ťa pripomenú.
Každý ten deň si poviem, že už stačilo. Že už sa viac nebudem trápiť. Zamýšľať sa nad tým, čo ak. Predstavovať si, aké by to mohlo byť, keby bolo všetko inak, ako to je.
No nedokážem to zastaviť. A tak dni pokračujú a ja každý deň zaspávam s myšlienkou na teba.
Silvia Wagenhoffer
Znova je to tu. Prišiel večer. Ďalší v poradí. Povedz, koľko ich takýchto ešte bude?. Znova sedím na gauči sama, so svojimi myšlienkami. Len ja a moje trápenie. Vonku je tma a chlad, izbu mi osvetľujú iba malé vianočne svetielka, ktoré po čase, strácajú na sile. A nejak podobne sa práve teraz cítim.
Bojím sa. Mám strach, že sa príliš často spolieham na malé svetielko nádeje, tvojej lásky ku mne, a že tak, ako to vianočné, aj toto začne časom zhasínať. Nádeje, že by si ma mohol ľúbiť.
Nie. Tá nádej nepominie preto, že ťa prestanem milovať. Len sa obávam, že sa mi vzdiališ ešte viac a moja láska už na teba viac nedosiahne.
Silvia Wagenhoffer
Každé ráno sa budím s myšlienkami na teba. Noc, čo noc, snívam sny o tebe. Hoci nie si hlavným hrdinom každého z nich, zakaždým sa v nich, minimálne na malú chvíľu, objavíš.
Na začiatku som sa tešila na každý jeden sen, ktorý mohol prísť. Bola som rada, že ťa môžem vídať aspoň v nich. Predpokladala som, že je to len určité obdobie, pár nocí snívania o tebe, ktoré predsa nebudú trvať večne. Snažila som sa, všetky si ich zapamätať. Uchovať si v pamäti toho, čo najviac.
Silvia Wagenhoffer
Ak by si sa ma opýtal, prečo som sa zaľúbila práve do teba, pravdepodobne by som chvíľu mlčala. Nie však preto, že by som nevedela odpovedať. Bolo by to skôr preto, lebo je to ťažké zhrnúť pár slovami.
Je to ten pocit v žalúdku, motýle v bruchu, ktoré pri tebe cítim. Pocit šťastia a lásky, ktorý ma zaplavuje, keď sa zahľadím do tvojich jasných očí, ktoré hovoria viac, ako by si možno ty sám chcel. Sú v nich ukryté slová, ktoré nevyslovíš nahlas. Sú to tie krátke chvíle, kedy viem, že to, čo cítim, nie je iba výplod mojej fantázie. Že je to skutočné.
Silvia Wagenhoffer
Kedy sa z nás stali, tak veľmi dospelí ľudia?
Robíme a hovoríme veci, o ktorých si myslíme, že sú správne. Presviedčame jeden druhého, že je všetko v poriadku, hoci to nie je vždy pravda. A možno to ani nie je o tom druhom ale práve o nás. Možno potrebujeme presvedčiť samých seba, že sme šťastný. Že sme sa rozhodli správne. Že naše minulé konanie nebola chyba.
Silvia Wagenhoffer
Takže ….. ty, do ktorého som sa zamilovala. Chlap, ktorý mi učaroval tou najstaršou a najsilnejšou mágiou. Láskou.
Hlavou mi víri množstvo myšlienok, vecí, ktoré by som ti chcela povedať, … bože a koľko toho by som ti chcela povedať … no jediné, čo zo seba dostanem je jednoduché ahoj.
Jednoduché krátke slovo. Pozdrav, ktorý každý deň zopakuješ niekoľko krát a ani si to neuvedomuješ. Slovo, ktoré považujeme za samozrejmé a úplne bežné.
To isté ahoj, ktoré som ti už tisíc krát napísala, no tých istých tisíc krát aj zmazala skôr, ako som stlačila odoslať.
Čo si to so mnou urobil?
Nikdy pred tým, pre mňa nebolo problémom ozvať sa ti aj po dlhšom čase, no dnes … ja neviem.
Silvia Wagenhoffer
Sedeli sme vedľa seba na gauči. Len tak, ako starý priatelia. Ako dvaja ľudia, ktorý o sebe navzájom vedia viac, ako ktokoľvek iný. Ty si si letmo preložil ruku okolo môjho pása a mňa ten jemný dotyk pošteklil. Zasmiala som sa, no zároveň som bola nesmierne frustrovaná z toho, ako ma zradilo moje vlastné telo. Tebe prišla moja reakcia pravdepodobne komická, keďže si sa začal smiať z plných pľúc, ako malý chlapec. Páčila sa mi táto tvoja uvoľnená stránka, hoci to, čo nasledovalo potom, sa mi vonkoncom nepozdávalo. Začal si ma štekliť a ja som ťa nedokázala nijako zastaviť.
Silvia Wagenhoffer
Prišiel si do môjho života a od vtedy, už nič nie je ako predtým. Prišiel si a zmenil všetko, čo som kedysi cítila. Všetko, čomu som do nedávna verila a všetko, v čo som dúfala. Všetko je to preč. Prišiel si do môjho života a prevrátil ho naruby bez toho, aby si sa ma opýtal, či smieš. Bez toho, aby som o to stála.
A vieš čo je najhoršie? Že si vlastne neurobil vôbec nič. Len si prišiel. Tak málo stačilo.
