Sen

Silvia Wagenhoffer

Sedeli sme vedľa seba na gauči. Len tak, ako starý priatelia. Ako dvaja ľudia, ktorý o sebe navzájom vedia viac, ako ktokoľvek iný. Ty si si letmo preložil ruku okolo môjho pása a mňa ten jemný dotyk pošteklil. Zasmiala som sa, no zároveň som bola nesmierne frustrovaná z toho, ako ma zradilo moje vlastné telo. Tebe prišla moja reakcia pravdepodobne komická, keďže si sa začal smiať z plných pľúc, ako malý chlapec. Páčila sa mi táto tvoja uvoľnená stránka, hoci to, čo nasledovalo potom, sa mi vonkoncom nepozdávalo. Začal si ma štekliť a ja som ťa nedokázala nijako zastaviť.

„Prosím, prestaň.“ Smiala som sa z celého hrdla „Už stačilo, vážne. Rob čokoľvek iné, no toto nie.“

A zrazu, akoby zázrakom, si prestal. Len si sa na mňa díval, oči ti potemneli, zo svetlomodrej sa razom stala o čosi tmavšia, no stále nádherná, modrá farba. Naklonil si sa nado mňa a priložil svoje plné pery, k tým mojim. Chvíľu som sa zdráhala. Nebudem klamať. Hoci som vo svojom vnútri čakala presne na to, napriek tomu si ma prekvapil.

„Čo to robíš?“

„Len plním tvoje prianie miláčik. Chcela si, aby som urobil čokoľvek iné.“

Musela som sa usmiať. Nenamietala som. Koniec koncov, mal si pravdu. Chcela som, aby si urobil čokoľvek iné, ako to hlúpe šteklenie a chcela som aby si pokračoval v tom, čo si práve začal. Natiahla som preto svoju tvár bližšie k tebe a ty si môj náznak veľmi rýchlo pochopil. Začal si ma bozkávať, najprv pomaly a po chvíli túžobnejšie a naliehavejšie. Z toho bozku som cítila túžbu, potrebu, no zároveň aj niečo ako … úľavu? Popravde, ja sama som mala zmiešané pocity, no napriek nim, som ti tvoje bozky opätovala s radosťou a láskou. Mala som pocit, že je to tá najsprávnejšia vec, akú som kedy, vo svojom živote, urobila.
Ty si sa pomaly odtiahol a ja som čakala. Nemala som poňatia, čo teraz príde. Nevedela som, čo mám robiť, či mám niečo povedať alebo radšej mlčať. Nechcela som pokaziť ani sekundu z tejto dokonalej chvíle. Nebola to ani jedna celá minúta ticha, no mne to pripadalo, ako celá večnosť.
Pomaly si sa naklonil k môjmu uchu, potichu šepol krátke „ľúbim ťa“ a ja som cítila, ako sa mi po líci skotúľala slza.

Áno, slza sa kotúľala. A nie jedna. Boli ich stovky, možno tisíce. No neboli to slzy šťastia. Boli to slzy smútku a trápenia, keď som si uvedomila, že toto všetko bol iba sen. Jeden z mnohých krásnych snov, ktoré už navždy ostanú iba snami.
Nebudeš ma objímať a bozkávať, nebudeš ma hladiť po tvári a nikdy nebudem počuť tvoj hlas, ako mi hovoríš, že ma ľúbiš.
Navždy to ostane len snom.
Už mám dosť preplakaných dní, či preplakaných nocí. Cítiť ten neutíchajúci tlak na hrudi, ktorý ti nedovolí poriadne sa nadýchnuť, začať znova žiť. A tak len tápeš v tme, predieraš sa tŕňmi vlastných myšlienok a v kútiku duše stále čakáš na zázrak, hoci vieš, že nič podobné nenastane.

Samozrejme. Mohla by som sa postaviť, pozbierať všetky kúsky mojej lásky k tebe a vložiť ti ich do dlaní. Zamknúť na chvíľu rozum do skrine a nechať svoje srdce ovládnuť každé jedno slovo, ktoré vyslovím.

Neviem, či sú to obavi z tvojej reakcie, či strach z odpovede, ktorú mi dáš. Nie je to jednoduché. Nie som taká odvážna a bezstarostná. Popravde sa veľmi bojím. Desí ma predstava, že prídem aj o to málo, čo mám, hoci mám pocit, že som to už aj tak stratila. Že som stratila aj ten malinký kúsok teba, ktorý som si chcela uchovať. Bojím sa, že som už úplne prišla aj o tých pár krátkych spoločných momentov a tých zopár slov, ktoré si mi bol ochotný venovať.

Chcela som ti povedať všetko, čo k tebe cítim. Všetko, čo ma už tak dlho ťaží. Nadobudla som však pocit, že to už vieš. Že to minimálne tušíš a napriek tomu, alebo možno práve kvôli tomu, to počuť nechceš.
Moje city, tak ostávajú ďalej ukryté za múrom, ktorý nás od seba oddeľuje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *