Silvia Wagenhoffer
Kedy sa z nás stali, tak veľmi dospelí ľudia?
Robíme a hovoríme veci, o ktorých si myslíme, že sú správne. Presviedčame jeden druhého, že je všetko v poriadku, hoci to nie je vždy pravda. A možno to ani nie je o tom druhom ale práve o nás. Možno potrebujeme presvedčiť samých seba, že sme šťastný. Že sme sa rozhodli správne. Že naše minulé konanie nebola chyba.
Niekedy si prajem byť znova malým dieťaťom. Takým, ktoré ešte všetko neanalyzuje z každej strany. Nemá strach prejaviť svoje pocity, či povedať, čo mu práve napadne.
Ak ťa chce objať, urobí to bez toho, aby sa zamýšľalo nad dôsledkami. Jednoducho to urobí a ty si pri pohľade do tých nevinných oči zrazu šťastnejší.
Čo by si povedal na to, ak by sme boli aj my dvaja, aspoň na jeden deň, takýmito deťmi?
Jeden deň, kedy by sme urobili všetko, čo si teraz odopierame.
Ja by som sa ti hodila okolo krku, hoci aj v plnom obchode, šťastná, že som to konečne mohla urobiť.
Ty by si ma objal a ani na sekundu by si neriešil, že je to v našich životoch nevhodné.
Povedala by som ti, ako veľmi ťa milujem, ako mi chýbaš. Bez strachu a obáv, čo všetko sa tým práve zmenilo, pretože viem, že spolu sme schopní prekonať všetko, čo nás v živote postretne.
Nanešťastie, sme stále tí dospelí, ktorý kladú rozum pred city.
A prečo?
Aby sme nikomu neublížili? Aby sme sa neranili navzájom? … Možno.
A možno je to strach. Strach, ktorý nám bráni byť šťastnými. …. Nie, nemyslím, to šťastie, ktoré si nahovárame.
Myslím skutočné, pravé šťastie.
Mám všetko, čo som kedy v živote chcela a vieš čo? Niečo tomu chýba. Chýbaš mi ty. Bez teba to nie je ono.
