Daniel
(Pred siedmimi rokmi.)
„Zničil si mi život. Dúfam, že si už spokojný.“
„Nezničil som ti nič. Pomohol som ti. Bol by si radšej ak by si sa oženil so ženou, ktorá sa na teba pri prvej príležitosti vyserie?“
Mne sa snáď sníva. Vážne si myslí, že mi vlastne urobil službu? Ako môže byť taký samoľúbi a pokrytecký?
„Vlastne máš pravdu.“ povedal som mu. „V niečom si mi skutočne pomohol. Pomohol si mi uvedomiť si, že nikdy nechcem byť takým ako ty.“
Otočil som sa mu chrbtom a bez Ďalších rečí kráčal preč. Zastavili ma však jeho ďalšie slová.
„Život sa nevyvíja podľa našich predstáv a čím skôr to pochopíš, tým lepšie.“
Stačilo. Viac som ho nechcel počúvať. Zbalil som si veci, hodil ich do kufra, nasadol do auta a hoci ma trápilo, že som nepresvedčil mamu, aby odišla spolu so mnou, už som viac nemohol ostať v tom dome. Bolo to jej rozhodnutie a ja som sa rozhodol ho rešpektovať. Ona však musela rešpektovať to moje. Zavolal som Jonathanovi aby ma na pár nocí prichýlil a miesto, na ktorom som vyrastal, som vtedy, v spätnom zrkadle svojho auta, videl naposledy.
…..
Bože, ako veľmi ho nenávidím. Prečo sa musel do môjho života znova vrátiť? Snáď si nemyslel, že všetko zmetiem len tak zo stola a kývnem mu na spoluprácu. Nestačilo mu, že ubližoval mame tým, že ju neustále podvádzal? A ona napriek všetkému stála ticho pri ňom, všetko v sebe dusila a nechala sa vnútorne ponižovať iba preto, aby meno Wern náhodou nezasiahol škandál. Ako by toho zla nenapáchal aj tak dosť, ulakomil sa aj na Melisu. Moja snúbenica, dva mesiace pred svadbou, podľahla môjmu otcovi a svadbu zrušila. Nemohol som viac žiť v jeho blízkosti. Bolo mi z neho na zvracanie. Dúfal som, že ho už v živote neuvidím. Nečakal som, že by mi mohol z čista jasna zavolať a žiadať ma o rozhovor. Zastihol ma nepripraveného. Bol som taký rozčúlený. Po stretnutí s ním som dúfal, že mi pár pohárov whiskey pomôže a pôjdem domov. Namiesto toho som sa opil viac, ako by som mal a vynadal som tomu najlepšiemu človeku, aké som kedy stretol. Linda ma bude nenávidieť. Tým som si istý.
Správam sa presne ako môj idiotský otec. Ubližujem ľuďom, na ktorých mi záleží.
Bol čas ísť do práce. Nemohol som sa Linde vyhýbať do nekonečna. Musím sa jej ospravedlniť. Hoci nedokážem vrátiť svoje chovanie, aspoň toto si zaslúži. Vlastne nie. Zaslúži si toho omnoho viac, zaslúži si všetko, no nie odo mňa.
Bolo to však ťažšie, ako som predpokladal.
Stál som vo výťahu, keď sa dvere začali znova otvárať. Vošla trocha zadýchaná, určite sa ponáhľala, no na atraktivite je to vôbec neuberalo. Typoval som, že ráno zaspala, keďže jej husté, ohnivo červené vlasy sa jej v kučerách vlnili okolo tváre, čo u nej zvykom nebolo. Teda ak nepočítam naše prvé náhodné stretnutie. Stála tam v čiernych nohaviciach, čiernej blúzke a čiernych lodičkách. Jej vlasy tak vynikli omnoho viac a ja som sa nevedel vynadívať. Zahľadela sa na mňa svojimi veľkými, modrými, prenikavými očami, potom na hodinky na rukách a znova na mňa, až ma pichlo pri srdci keď som v nich zbadal stopy po slzách a tušil som, že som to spôsobil ja. Prehovorila trochu tichším, no rozhodným hlasom. Bola dokonalá ešte aj vtedy, keď bola namosúrená.
„Viem, meškám. Včera si mi dal jasne najavo, čo pre teba znamenám. Už sa to nestane.“
Čo to rozpráva? Čo má spoločné jej meškanie s tým, ako som sa k nej včera zachoval? Nechápal som to. Ona sama vyzerala zmetená. Nechcel som, aby sa ešte viac trápila.
„Linda, je mi to ľúto. Nechcel som povedať všetky tie veci, ja … bol som nahnevaný na … niekoho iného. Naozaj ma to mrzí.“
Nechcel som jej povedať celú pravdu. Ak by som sa zmienil o pravom dôvode môjho správania, určite by sa o tom chcela porozprávať, bola by zvedavá a to bolo to posledné, po čom som teraz túžil. Nebolo to však o tom, že by som to nepovedal jej. Nemal som chuť rozprávať sa o tom s kýmkoľvek hoci som tušil, že Jonathanovmu výsluchu po tom, čo som urobil, nedvíhal telefón a neodpovedal na správy sa určite nevyhnem. Nebudem mu však musieť nič vysvetľovať. Stačí ak mu poviem, že sa môj otec po siedmich rokoch z čista jasna rozhodol skontaktovať sa so svojim synom a bude mu nad slnko jasnejšie, prečo som sa správal ako idiot. Samozrejme, že to neospravedlňuje nič z toho, čo sa stalo, dúfal som však, že ma aspoň nebude súdiť. Stačilo, že som sa cítil mizerne kvôli Linde.
Čakal som od nej výčitky, hnev, možno hádku. Svojou reakciou ma prekvapila.
„Ospravedlnenie sa prijíma.“
„Nič viac? Nechceš vysvetlenie, ani sa nejdeš hádať?“
Na jednej strane som bol rád, že to vzala tak v pohode. Na tej druhej mi tu však čosi nehralo, no zatiaľ som neprišiel na to, čo to je. Vedel som len to, že som jej neuveril hru na to, že je všetko v pohode.
„Ak by si mi chcel dať podrobnejšie vysvetlenie, urobil by si to rovno. Keďže si to neurobil, moja žiadosť oň by bola aj tak zbytočná a čo sa hádky týka, … nie, nechcem sa hádať. Myslím, že do teraz sa nám spolu pracovalo dobre a ja nechcem narušiť atmosféru, ktorú tu máme hádkami. Ospravedlnil si sa a ja ti za to ďakujem.“
Po jej odpovedi som bol zmetený ešte viac, no nechal som to tak. Mala pravdu. Ak by som jej to chcel povedať, urobil by som to bez toho, aby o to musela žiadať. Nebudem klamať, potešilo ma, že ma tak dobre pozná.
Zrak presunula zo mňa na svoje ruky, hrala sa s jemným zlatým prsteňom, ktorý nosila na ľavom prostredníku. Nie je však jediná všímavá. Za ten čas, čo ju poznám, som si stihol všimnúť, že to robí ak je nervózna. Chcel som ju upokojiť, chcel som sa jej dotknúť, chcel som sa zadívať do tých jasných modrých očí. Neurobil som však nič. Bude to tak pre ňu lepšie.
Linda
Danielovo ospravedlnenie ma prekvapilo a potešilo zároveň. Nehnevala som sa na neho. Bola som smutná a sklamaná ale nie nahnevaná. Keď som ho videla stáť vo výťahu so strhanou tvárou a unavenými očami došlo mi, že nie som jediná, kto sa trápi. Hoci mi svojimi slovami ublížil, nechcela som mu pridávať. Z nejakého dôvodu som mu verila keď povedal, že nebol nahnevaný na mňa ale na niekoho iného. Hlodala vo mne zvedavosť. Chcela som vedieť o koho ide, čo sa stalo a hlavne, prečo si svoju zlosť nevybil na tom, komu patrila ale na mne.
Moje tušenie sa potvrdilo.
Muselo sa stať niečo vážne, čo ho prinútilo opiť sa pod obraz boží a následne sa správať ako debil. Boli sme však vo výťahu, na ceste do kancelárie, dlhší rozhovor by teraz aj tak nebol možný a ja som si povedala, že si to nechám na inokedy. Videla som, aký bol prekvapený, keď som sa nepýtala.
Neboj sa drahý Daniel, úplne ťa to neminulo, pomyslela som si.
… pokračovanie nabudúce …
