Daniel
(Pred siedmimi rokmi.)
„Zničil si mi život. Dúfam, že si už spokojný.“
„Nezničil som ti nič. Pomohol som ti. Bol by si radšej ak by si sa oženil so ženou, ktorá sa na teba pri prvej príležitosti vyserie?“
Mne sa snáď sníva. Vážne si myslí, že mi vlastne urobil službu? Ako môže byť taký samoľúbi a pokrytecký?
„Vlastne máš pravdu.“ povedal som mu. „V niečom si mi skutočne pomohol. Pomohol si mi uvedomiť si, že nikdy nechcem byť takým ako ty.“
Otočil som sa mu chrbtom a bez Ďalších rečí kráčal preč. Zastavili ma však jeho ďalšie slová.
„Život sa nevyvíja podľa našich predstáv a čím skôr to pochopíš, tým lepšie.“
Stačilo. Viac som ho nechcel počúvať. Zbalil som si veci, hodil ich do kufra, nasadol do auta a hoci ma trápilo, že som nepresvedčil mamu, aby odišla spolu so mnou, už som viac nemohol ostať v tom dome. Bolo to jej rozhodnutie a ja som sa rozhodol ho rešpektovať. Ona však musela rešpektovať to moje. Zavolal som Jonathanovi aby ma na pár nocí prichýlil a miesto, na ktorom som vyrastal, som vtedy, v spätnom zrkadle svojho auta, videl naposledy.