Netuším, čo ma to pochytilo. Možno to bolo niečo ako znamenie a možno si to takto len ospravedlňujem sama pred sebou. A niekedy nemusí existovať na všetko racionálne vysvetlenie. Jednoducho sa len konečne riadime svojim srdcom.
Čo na to povedať?
Niekde som čítala, že srdce cíti oveľa skôr to, čo rozum ešte nestihol pochopiť. Z tejto teórie mi vychádza jediné. Mali by sme sa naučiť svoje srdce počúvať.
Cítite motýle v bruchu a netušíte prečo sa to deje práve pri tom danom človeku? … Srdce to už vie.
Všimli ste si človeka, ktorý vás čímsi zaujal a snažíte sa ho pohľadom neustále vyhľadávať? Robíte to podvedome, nedokážete tomu odolať a vy znova netušíte prečo? … Srdce to už vie. Znova.
Prechovávať sympatie k človeku je úplne prirodzené. Zrazu ho však vidíte v blízkosti iného človeka, popadne vás žiarlivosť, ktorá vás vyvádza z rovnováhy, pretože vás tento pocit prekvapil a vy si neviete vysvetliť, čo to má znamenať? … Pravdepodobne sa budem opakovať, … vlastne nie. Určite sa budem opakovať, … no srdce to už vie.
Povedzte mi. Prečo sa v oblasti lásky tak tvrdo držíme rozumu?
Analyzujeme každú situáciu. Rozoberáme ju zhora, zdola, odpredu aj odzadu ako keby nám táto analýza pomohla vysvetliť nevysvetliteľné. Ako by nám pomohla zodpovedať na otázky, ktoré nám nedajú spávať.
Vytvárame si svoju vlastnú pravdu iba preto, aby sme nemuseli čeliť tomu, čo cítime. Ohýbame pravdu, ktorú už dávno vieme a kvôli čomu? Aby sme samých seba presvedčili, že je to len pobláznenie? Že to nemá budúcnosť, pretože sme príliš rozdielny alebo naopak, príliš rovnaký?
Je to vždy príliš to a príliš tamto. Raz je ešte skoro, inokedy už neskoro. Avšak vždy je za tým jedna jediná vec. Strach.
Bojíme sa, že to nebude fungovať. Bojíme sa, že ublížime ľuďom, na ktorých nám záleží. Veľa krát máme strach z odcudzovania. Všetky tieto obavy nás začnú prepadávať práve vo chvíli, keď nad citmi začneme veľmi premýšľať. Vo chvíli, keď si prvý krát položíme otázku „čo ak?“. Presne vtedy, keď sa snažíme vysvetliť si nevysvetliteľné. Lásku.
Pri všetkom tom analyzovaní, riešení, skúmaní, vysvetľovaní a obhajovaní samých pred sebou aj pred ostatnými však zabúdame na jednu základnú vec. Láska je cit. Lásku nevysvetlíš.
Láska nie je niečo, prečo sa rozhodneme. Lásku si nevyberáme. Nepostavíme sa predsa pred človeka a nepovieme mu „teba budem ľúbiť“.
Láska je pochabá, iracionálna, nepredvídateľná, intenzívna. Zasiahne nás nepripravených. Nepýta sa, či je správny čas, nepýta sa, či si to želáme, ani či nám to práve teraz vyhovuje. Nevyberáme si kedy sa zaľúbime a už vôbec nie do koho. … Jednoducho príde.
Môže nám to pripadať nerozumné, no poddať sa tomu je niekedy to jediné správne riešenie.
Ja sama som sa láske bránila. Bála som sa poddať tomu všetkému, čo sa vo mne odohráva. Citom, ktoré mi zaplavovali každú bunku môjho tela. A stále zaplavujú. Nechcela som si priznať, že by to mohla byť pravda. Nedokážem však už viac klamať samú seba. Nedokážem predstierať, že sa to nestalo. … Stalo sa. A nech urobím čokoľvek, nič to na veci nemení.
Je to ťažké, no verte mi. Priznať veci také aké sú, nielen pred sebou ale aj pred človekom, ktorého sa to týka, je oslobodzujúce. Ak už nič iné, uľavíte svojej duši a nech to už dopadne akokoľvek, jedno je isté. Postupne môžete znovu začať žiť. Sám, či s láskou svojho života. Hlavne plnohodnotne žiť. Bez tajomstiev, bez nezodpovedaných otázok a bez strachu.
Tak. … Dosť bolo filozofovania, hoci som to všetko myslela vážne a úprimne. Je na čase priblížiť vám, ako moje poznanie za týmto všetkým začalo.
… pokračovanie nabudúce …